.JPG)
.JPG)
.
V poslednom čase sa ako čitateľ venujem najmä dvom autorom: Rudolfovi Slobodovi a Ernestovi Hemingwayovi. Ide nepochybne o veľkých spisovateľov – majstrov prózy, príležitostne však písali aj poéziu, no tá patrí na okraj ich diela. Zaujali ma svojou tvorbou i životom. Od Slobodu som si s najväčším pôžitkom prečítal jeho denníkové zápisky a poviedky, od Hemingwaya zas skôr dlhšie texty (najmä novelu Starec a more a román Komu zvonia do hrobu).
Hoci sa ľudsky i autorsky v mnohom odlišujú, niečo ich spája. Tvorba oboch je úzko spätá s ich životom, má silné autobiografické prvky. Obaja chápali svoje spisovateľstvo ako niečo podstatné a určujúce, písanie považovali za svoju hlavnú úlohu a prispôsobovali tomu svoj osobný život; dá sa dokonca povedať, že umenie im plnilo úlohu náboženstva. Slobodov i Hemingwayov spôsob života nie je práve príkladný. Jeden skôr samotár, druhý sveták, jeden domased, druhý svetobežník a dobrodruh, obaja konzumenti nadmerného množstva alkoholu (zhodou okolností jeden i druhý skončili samovraždou).
Ale niečo je na ich živote a diele fascinujúce a inšpirujúce, i nasledovaniahodné. K písaniu pristupovali ako k poctivej chlapskej robote, ako k remeslu, ktoré si žiada čas a námahu. Usilovali sa o dobré a trváce umenie. A napokon, ich najlepšie práce majú nielen vysokú umeleckú, ale v istom zmysle aj mravnú úroveň. Škoda len, ako to raz v súvislosti s Hemingwayom poznamenal kritik Alfred Kazin, no jeho slová možno aplikovať aj na Rudolfa Slobodu, ide tu o „veľké umenie v službách malej životnej koncepcie“.
.
(Článok bol pôvodne uverejnený v časopise Literárny týždenník č. 35-36/2008