.JPG)
.JPG)
.
Ján Haranta: Spolu v zemi požehnanej
Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška 2006
Z dvanástich básnických zbierok, ktoré Ján Haranta napísal a zostavil, vyšli za jeho života iba štyri, posledná z nich v roku 1947. Potom už márne čakal na knižné vydanie svojich prác. Vtedajší mocipáni to nedovolili. Celé desaťročia trvalo zahanbujúce umlčiavanie a obchádzanie tohto tvorcu. O to záslužnejšie je súborné vydanie jeho básnických zbierok, uvedené fundovanou štúdiou zostavovateľa a editora Júliusa Pašteku.
Pokora, zbožnosť, tichá krása – to sú hlavné atribúty Harantovej poézie. K základnej duchovnej tematike sa pridružujú prírodné, národné i sociálne témy. Významný je tu motív ticha, symbolizujúci pokoj a naznačujúci splynutie s Absolútnom. Haranta vnímal umenie nielen ako problém estetický, ale aj (a predovšetkým) ako problém etický. Bol preto proti samoúčelnosti umenia. Spiritualita je podstatnou zložkou jeho tvorby. Ako píše Július Pašteka: „Nie div, že sa o ňom hovorilo ako o najnáboženskejšom a najkatolíckejšom slovenskom básnikovi.“
Harantova poézia očisťuje, povzbudzuje, dvíha. Má presný výraz i zameranie. Vychádza z náboženského cítenia, opiera sa o nespochybňovanú vieru. A práve jej jednoznačná hodnotová orientácia môže u dnešného čitateľa vzbudiť klamlivý dojem akejsi nudnej bezproblémovosti. Zvykli sme si totiž až priveľmi na relativizáciu hodnôt a spochybňovanie všetkého. Akoby problémovosť, bezzásadovosť či rebelantstvo boli zárukou kvalitného umenia. No Ján Haranta videl vec inak. Úlohou umenia je podľa neho odkrývať pravé ľudské hodnoty, vnikať do vnútra človeka a hľadať v ňom to dobré, krásne a vznešené…
Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška 2006
Z dvanástich básnických zbierok, ktoré Ján Haranta napísal a zostavil, vyšli za jeho života iba štyri, posledná z nich v roku 1947. Potom už márne čakal na knižné vydanie svojich prác. Vtedajší mocipáni to nedovolili. Celé desaťročia trvalo zahanbujúce umlčiavanie a obchádzanie tohto tvorcu. O to záslužnejšie je súborné vydanie jeho básnických zbierok, uvedené fundovanou štúdiou zostavovateľa a editora Júliusa Pašteku.
Pokora, zbožnosť, tichá krása – to sú hlavné atribúty Harantovej poézie. K základnej duchovnej tematike sa pridružujú prírodné, národné i sociálne témy. Významný je tu motív ticha, symbolizujúci pokoj a naznačujúci splynutie s Absolútnom. Haranta vnímal umenie nielen ako problém estetický, ale aj (a predovšetkým) ako problém etický. Bol preto proti samoúčelnosti umenia. Spiritualita je podstatnou zložkou jeho tvorby. Ako píše Július Pašteka: „Nie div, že sa o ňom hovorilo ako o najnáboženskejšom a najkatolíckejšom slovenskom básnikovi.“
Harantova poézia očisťuje, povzbudzuje, dvíha. Má presný výraz i zameranie. Vychádza z náboženského cítenia, opiera sa o nespochybňovanú vieru. A práve jej jednoznačná hodnotová orientácia môže u dnešného čitateľa vzbudiť klamlivý dojem akejsi nudnej bezproblémovosti. Zvykli sme si totiž až priveľmi na relativizáciu hodnôt a spochybňovanie všetkého. Akoby problémovosť, bezzásadovosť či rebelantstvo boli zárukou kvalitného umenia. No Ján Haranta videl vec inak. Úlohou umenia je podľa neho odkrývať pravé ľudské hodnoty, vnikať do vnútra človeka a hľadať v ňom to dobré, krásne a vznešené…