.JPG)
.JPG)
.
Aj po rokoch na neho občas myslím. Volali sme ho Frak. V širokom okolí bol známou postavou, poznali ho všetci, ale zdá sa, že nikto nevedel, ako sa v skutočnosti volá, hádam iba jeho mama, veď isto nejakú mal, aj keď ju tuším nikto z mojich známych nestretol. A keď nikto, tak ani ja. Frak však napriek tomu patril do nášho sveta, ba zdalo sa, že v ňom bol skôr ako my. Prichádzal odnikiaľ a odchádzal nikam, času mal nadostač: tulák, človek bez strechy nad hlavou, bez plánov, bez rodiny. Ale možno to bolo inak: jeho domovom bola príroda, namiesto strechy mal vždy nad hlavou oblohu a jeho príbuzenstvom bolo nebeské vtáctvo. A plány? Ísť, kráčať, hýbať sa, veď všade je cieľ...
.
Čítať asi nevedel. Noviny a knihy boli však významným zdrojom jeho príjmov. Jedlo si väčšinou vyžobral a ostatné, čo potreboval (takmer nič), si kúpil za peniaze utŕžené v zberných surovinách. Aj keď nečítal a nechodil do kostola, myslím, že o Jóbovi čosi vedel – rozumel mu, rozumel jeho trpkým skúsenostiam, jeho tragickému životnému pocitu. Vedel, čo je to krutosť osudu. Zbadal som raz v jeho oku slzu. Možno mu vtedy prešli mysľou slová podobné Jóbovým:
„Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi? A jeho dni ako dni nádenníka? Prahne po chládku ako otrok, ako nádenník čaká na výplatu. Mojím údelom sú mesiace plné sklamania, a noci plné strastí mojím podielom. Moje dni utekajú rýchlejšie ako tkáčsky člnok a končia sa, pretože chýba niť. Ako dych je môj život, moje oko už viac šťastia neuzrie.“
A predsa, videl som inokedy na jeho tvári úsmev. Bola pekná jeseň, babie leto, obdobie hodových slávností: dostatok jedla i pitia, príroda plná farieb, obťažkaná plodmi; a zima ešte ďaleko. Viera! Nádej! Láska! Frak vtedy pripomínal svätého Františka. V deravom kabáte ako potulný kazateľ, ako chodiaci výkričník. Občania Assisi videli prechádzať ťavu uchom ihly, my vidíme človeka strácajúceho sa v diaľke...
.
Znova prichádza a klope nám na dvere. Je skoré ráno, ešte sme v posteli. Poznávame jeho hlas:
„Otvorte mi, prosím ich, pusťte ma dnu, lebo sa musím schovať, naháňajú ma!“
Čo sa dalo robiť. Frak bol neodbytný, a tak som vstal, hodil čosi na seba a vyšiel som von. Frak bol očividne vystrašený. A triezvy. Nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Nezvykol byť takýto. Neotravoval, vždy si pýtal potichu, vonku, neodvažoval sa ísť k niekomu dovnútra.
„Dobré ráno, Frak, čo sa deje? Prečo buntošíš?“ vyšlo zo mňa.
„Mladý pánko, naháňajú ma, zobrali mi káru, chceli aj mňa, ale ušiel som im... Myslia si, že som ušiel na Zadnú studňu...“
Nerozumel som. Žeby nejakí chuligáni? Ale jeho slová tomu nenasvedčovali. Prečo a kto by chcel brať jeho?
Dovolili sme Frakovi zostať u nás na dvore. Žena mu dala raňajky: omastený chlieb s cibuľou. Keď sa najedol, vybral z vnútorného vrecka svojho obnoseného a špinavého kabáta malú ploskú fľašku a upil si z nej. Bolo vidno, že nápoj ho upokojil.
Dôveroval som mu, bolo o ňom známe, že nekradne, a tak som ho nechal samého sedieť na lavici pred domom a šiel som do záhrady. Keď som sa asi po polhodine vrátil, už ho nebolo.
Vec sa vyjasnila v priebehu dňa. Ukázalo sa, že o Frakovi sa dozvedel nejaký aktívny úradník a rozhodol o jeho umiestnení v ústave. Keď sa ho ani po týždni nepodarilo sociálnym pracovníkom chytiť, zavolali si na pomoc políciu. A tak sa Frak dostal do zovretia štyroch stien.
Po niekoľkých týždňoch prišla správa o jeho smrti. Ani nás veľmi neprekvapila. Veď sme ho poznali. Čo z toho, že mu dali čistú posteľ a pravidelnú stravu, keď mu zobrali slobodu. Dali mu jednu izbu a zobrali mu celý šíry svet. Ústav! To nebolo preňho. Aj keď do lekárskej správy napísali čosi iné, zomrel od žiaľu. Ublížili mu. Takú prudkú zmenu nemohol prežiť!
Aj po rokoch na neho občas myslím. Volali sme ho Frak. V širokom okolí bol známou postavou, poznali ho všetci, ale zdá sa, že nikto nevedel, ako sa v skutočnosti volá, hádam iba jeho mama, veď isto nejakú mal, aj keď ju tuším nikto z mojich známych nestretol. A keď nikto, tak ani ja. Frak však napriek tomu patril do nášho sveta, ba zdalo sa, že v ňom bol skôr ako my. Prichádzal odnikiaľ a odchádzal nikam, času mal nadostač: tulák, človek bez strechy nad hlavou, bez plánov, bez rodiny. Ale možno to bolo inak: jeho domovom bola príroda, namiesto strechy mal vždy nad hlavou oblohu a jeho príbuzenstvom bolo nebeské vtáctvo. A plány? Ísť, kráčať, hýbať sa, veď všade je cieľ...
.
Čítať asi nevedel. Noviny a knihy boli však významným zdrojom jeho príjmov. Jedlo si väčšinou vyžobral a ostatné, čo potreboval (takmer nič), si kúpil za peniaze utŕžené v zberných surovinách. Aj keď nečítal a nechodil do kostola, myslím, že o Jóbovi čosi vedel – rozumel mu, rozumel jeho trpkým skúsenostiam, jeho tragickému životnému pocitu. Vedel, čo je to krutosť osudu. Zbadal som raz v jeho oku slzu. Možno mu vtedy prešli mysľou slová podobné Jóbovým:
„Či nie je tvrdý boj život človeka na zemi? A jeho dni ako dni nádenníka? Prahne po chládku ako otrok, ako nádenník čaká na výplatu. Mojím údelom sú mesiace plné sklamania, a noci plné strastí mojím podielom. Moje dni utekajú rýchlejšie ako tkáčsky člnok a končia sa, pretože chýba niť. Ako dych je môj život, moje oko už viac šťastia neuzrie.“
A predsa, videl som inokedy na jeho tvári úsmev. Bola pekná jeseň, babie leto, obdobie hodových slávností: dostatok jedla i pitia, príroda plná farieb, obťažkaná plodmi; a zima ešte ďaleko. Viera! Nádej! Láska! Frak vtedy pripomínal svätého Františka. V deravom kabáte ako potulný kazateľ, ako chodiaci výkričník. Občania Assisi videli prechádzať ťavu uchom ihly, my vidíme človeka strácajúceho sa v diaľke...
.
Znova prichádza a klope nám na dvere. Je skoré ráno, ešte sme v posteli. Poznávame jeho hlas:
„Otvorte mi, prosím ich, pusťte ma dnu, lebo sa musím schovať, naháňajú ma!“
Čo sa dalo robiť. Frak bol neodbytný, a tak som vstal, hodil čosi na seba a vyšiel som von. Frak bol očividne vystrašený. A triezvy. Nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Nezvykol byť takýto. Neotravoval, vždy si pýtal potichu, vonku, neodvažoval sa ísť k niekomu dovnútra.
„Dobré ráno, Frak, čo sa deje? Prečo buntošíš?“ vyšlo zo mňa.
„Mladý pánko, naháňajú ma, zobrali mi káru, chceli aj mňa, ale ušiel som im... Myslia si, že som ušiel na Zadnú studňu...“
Nerozumel som. Žeby nejakí chuligáni? Ale jeho slová tomu nenasvedčovali. Prečo a kto by chcel brať jeho?
Dovolili sme Frakovi zostať u nás na dvore. Žena mu dala raňajky: omastený chlieb s cibuľou. Keď sa najedol, vybral z vnútorného vrecka svojho obnoseného a špinavého kabáta malú ploskú fľašku a upil si z nej. Bolo vidno, že nápoj ho upokojil.
Dôveroval som mu, bolo o ňom známe, že nekradne, a tak som ho nechal samého sedieť na lavici pred domom a šiel som do záhrady. Keď som sa asi po polhodine vrátil, už ho nebolo.
Vec sa vyjasnila v priebehu dňa. Ukázalo sa, že o Frakovi sa dozvedel nejaký aktívny úradník a rozhodol o jeho umiestnení v ústave. Keď sa ho ani po týždni nepodarilo sociálnym pracovníkom chytiť, zavolali si na pomoc políciu. A tak sa Frak dostal do zovretia štyroch stien.
Po niekoľkých týždňoch prišla správa o jeho smrti. Ani nás veľmi neprekvapila. Veď sme ho poznali. Čo z toho, že mu dali čistú posteľ a pravidelnú stravu, keď mu zobrali slobodu. Dali mu jednu izbu a zobrali mu celý šíry svet. Ústav! To nebolo preňho. Aj keď do lekárskej správy napísali čosi iné, zomrel od žiaľu. Ublížili mu. Takú prudkú zmenu nemohol prežiť!