.JPG)
.JPG)
.
Je ráno. Ešte sa len rozvidnieva, ale on je už som asi hodinu hore, má za sebou raňajky i rannú hygienu. Pobolieva ho hlava, ale napriek tomu má celkom dobrú náladu. A prečo nie, veď má po dlhom čase voľno, celý celučičký deň!
Pozerá z okna, popíja kávu a premýšľa: „Čím ho vyplním? Ako využijem svoj čas?“
Plánuje – ako keby mal byť na tomto svete ešte sto rokov – ale keď začuje z miestneho rozhlasu správu o úmrtí muža mladšieho ako on, začína vážne myslieť na to, že tento deň je možno jeho posledným.
Otrasie sa. Je pekný jesenný čas. Všetko navôkol mu pripadá sýte, plné, zrelé... Rozhoduje sa napokon pre prechádzku v prírode. Do najbližšieho lesa to nemá ďaleko, vidí ho z okna. Treba mu prejsť cez dve ulice, železničnú trať a pole. A je na mieste.
Zhlboka vdychuje čerstvý vzduch, rozhliada sa, hľadá pekné kamienky, samorasty, prírodniny. Zbiera žalude a fotografuje. V tej chvíli je šťastný.
Z opačnej strany lesíka sú lúky. Cestou tam nechtiac vyplaší srnku. Sadne si a čaká na dobrý vietor, aby mohol vypustiť šarkana. Čo na tom, že už prekročil štyridsiatku, je teda vo veku zrelého muža; let šarkana je fascinujúci! Pravda, musí byť dobrý vietor, dnes však neprichádza. Čakať je zbytočné.
Muž sa vracia domov, plný dojmov a nápadov, plný všelijakých znakov – trochu smutný. Možno napíše báseň. Umenie ako spôsob života!
Večer si púšťa televíziu. V správach je aj tentokrát viac úmrtí ako narodení, viac násilia ako milosrdenstva, viac fiškálstva ako pravdy: tak si to zapísal do denníka. A v hlavnom večernom programe sa opäť predvádzajú údajné hviezdy z ľudu. Je z toho znechutený. Ale aj zo seba. Prečo si radšej niečo pekné neprečítal?! Zrazu cíti veľkú únavu a chce sa mu spať. Ešte sa prinúti zájsť do kúpeľne.
Konečne leží v posteli. Zvláštne – uvedomuje si: dnes nikoho nestretol, s nikým sa nerozprával, iba sám so sebou... Prečo je tak sám?! Dlhá samota bolí – vie to, cíti to...
„Takto to ďalej nejde,“ vraví si.
Už nechce byť ako vlk samotár. Túži po zmene, túži po láske, aj keď sa to hanbí nahlas povedať. Skôr než zaspí, dáva si predsavzatie, že zajtra vstane a pôjde si hľadať ženu. Požiada o ňu ako Adam.
Pozerá z okna, popíja kávu a premýšľa: „Čím ho vyplním? Ako využijem svoj čas?“
Plánuje – ako keby mal byť na tomto svete ešte sto rokov – ale keď začuje z miestneho rozhlasu správu o úmrtí muža mladšieho ako on, začína vážne myslieť na to, že tento deň je možno jeho posledným.
Otrasie sa. Je pekný jesenný čas. Všetko navôkol mu pripadá sýte, plné, zrelé... Rozhoduje sa napokon pre prechádzku v prírode. Do najbližšieho lesa to nemá ďaleko, vidí ho z okna. Treba mu prejsť cez dve ulice, železničnú trať a pole. A je na mieste.
Zhlboka vdychuje čerstvý vzduch, rozhliada sa, hľadá pekné kamienky, samorasty, prírodniny. Zbiera žalude a fotografuje. V tej chvíli je šťastný.
Z opačnej strany lesíka sú lúky. Cestou tam nechtiac vyplaší srnku. Sadne si a čaká na dobrý vietor, aby mohol vypustiť šarkana. Čo na tom, že už prekročil štyridsiatku, je teda vo veku zrelého muža; let šarkana je fascinujúci! Pravda, musí byť dobrý vietor, dnes však neprichádza. Čakať je zbytočné.
Muž sa vracia domov, plný dojmov a nápadov, plný všelijakých znakov – trochu smutný. Možno napíše báseň. Umenie ako spôsob života!
Večer si púšťa televíziu. V správach je aj tentokrát viac úmrtí ako narodení, viac násilia ako milosrdenstva, viac fiškálstva ako pravdy: tak si to zapísal do denníka. A v hlavnom večernom programe sa opäť predvádzajú údajné hviezdy z ľudu. Je z toho znechutený. Ale aj zo seba. Prečo si radšej niečo pekné neprečítal?! Zrazu cíti veľkú únavu a chce sa mu spať. Ešte sa prinúti zájsť do kúpeľne.
Konečne leží v posteli. Zvláštne – uvedomuje si: dnes nikoho nestretol, s nikým sa nerozprával, iba sám so sebou... Prečo je tak sám?! Dlhá samota bolí – vie to, cíti to...
„Takto to ďalej nejde,“ vraví si.
Už nechce byť ako vlk samotár. Túži po zmene, túži po láske, aj keď sa to hanbí nahlas povedať. Skôr než zaspí, dáva si predsavzatie, že zajtra vstane a pôjde si hľadať ženu. Požiada o ňu ako Adam.